Pre niekoho brnkačka, pre iného adrenalín

Autor: Maria Vadilova | 25.7.2012 o 21:29 | Karma článku: 8,58 | Prečítané:  929x

Byť rodičom je pre mňa pekne adrenalínový šport. Od prírody veru nie som športový typ, a tak život nemal inú šancu, ako mi dopriať adrenalín, než ma štedro obdariť deťmi. A od prvej chvíle sa skutočne rozplynuli moje ružové predstavy o dievčatku s vrkôčikmi, čo si cupká s mamou po promenáde.

Naša prvorodená sa rozhodla byť iná od samého začiatku. Spala cez deň po 40 minútach a v noci bola rada hore. Jedávala síce dlho, ale málo, a tak som s úzkosťou behala k lekárke vážiť ju a čakala na jej verdikt o prikrmovaní, do ktorého sa mi nechcelo. Prírastky sme merali v dvojciferných číslach (gramov). Ako začínajúcej mame mi to prinášalo pocit neúspechu. Dnes už viem, že pre to si vrásky robiť netreba. Čakali ma iné prekvapenia, i keď v rámci normy. Nadmerne pohyblivé dieťa s častými úrazmi nie je žiadna katastrofa.

Synovia sa spočiatku zdali opační, papali, spali lepšie i poslúchali. No hneď prvý nás vyšokoval laryngitídou už pred 2. narodeninami (ďalší oveľa skôr, no menej dramaticky), keď som ešte ani teoreticky netušila, že sa tak volá akútny opuch hrtana spôsobujúci problém s dýchaním. Pozerať sa na takéto dieťa uprostred noci nie je veru žiaden super pocit.

A dalo by sa pokračovať. No nechcem tu podávať zdravotné anamnézy.

Stručne povedané, treba sa pripraviť, že vždy sa udejú veci, na ktoré nie ste pripravení. Ihriská, výlety, koníčky, krúžky, adaptácie v škôlke, keď ten, čo je doma nezávislý superman, v šatni plače každé ráno a dieťa naoko viac pripútané vám zamáva a „nema problema“.

Kiahne týždeň po nástupe do práce z materskej dovolenky, vši deň pred odchodom do tábora, vyberanie mandlí mesiac pred ďalším pôrodom, stratené náušnice, vybité zuby, zatĺkanie poznámok, požičiavanie si peňazí, dieťa stratené na kúpalisku....

Kamaráti v puberte, výber školy, partnera (to ešte nepoznám z vlastnej skúsenosti, len z pozorovania), keď sa zdá, že deti majú vždy o všetkom inú predstavu než rodičia. Asi nie je ľahké nechať ich byť samými sebou a pritom ich stále rovnako ľúbiť. Zranenia bolia najviac od najbližších a tak ako my ich spôsobujeme deťom nedokonalou výchovou nami, nedokonalými ľuďmi, iste ich utŕžime aj my od nich.

Takéto úvahy ma prepadli dnes v noci, keď som zas raz riešila nočný plač nášho najmenšieho a zvláštne problémy s dýchaním. Bez chladnej hlavy mojej polovičky, s ktorou to predsa ide ľahšie, a mimo dosahu detskej pohotovosti. Prepadla som panike, a s hanbou musím priznať, že šlo len o zatekajúce hlieny. Čo mi, deti moje, ešte pripravíte?

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Jar predsedu Fica. Objavil protislovenskú prostitúciu (Schutzov týždeň)

Putinovi hrajú všetky karty. Trump, Fillon a teraz dohoda OPEC o zmrazenej ťažbe. Ešteže toho Kariakina zrušil Carlsen.

EKONOMIKA

Švédsko chce ako prvá krajina zrušiť hotovosť. Čo to prinesie?

Digitálna mena prináša podľa ekonómov niekoľko výhod.


Už ste čítali?