Pre niekoho brnkačka, pre iného adrenalín

Autor: Maria Vadilova | 25.7.2012 o 21:29 | Karma článku: 8,58 | Prečítané:  934x

Byť rodičom je pre mňa pekne adrenalínový šport. Od prírody veru nie som športový typ, a tak život nemal inú šancu, ako mi dopriať adrenalín, než ma štedro obdariť deťmi. A od prvej chvíle sa skutočne rozplynuli moje ružové predstavy o dievčatku s vrkôčikmi, čo si cupká s mamou po promenáde.

Naša prvorodená sa rozhodla byť iná od samého začiatku. Spala cez deň po 40 minútach a v noci bola rada hore. Jedávala síce dlho, ale málo, a tak som s úzkosťou behala k lekárke vážiť ju a čakala na jej verdikt o prikrmovaní, do ktorého sa mi nechcelo. Prírastky sme merali v dvojciferných číslach (gramov). Ako začínajúcej mame mi to prinášalo pocit neúspechu. Dnes už viem, že pre to si vrásky robiť netreba. Čakali ma iné prekvapenia, i keď v rámci normy. Nadmerne pohyblivé dieťa s častými úrazmi nie je žiadna katastrofa.

Synovia sa spočiatku zdali opační, papali, spali lepšie i poslúchali. No hneď prvý nás vyšokoval laryngitídou už pred 2. narodeninami (ďalší oveľa skôr, no menej dramaticky), keď som ešte ani teoreticky netušila, že sa tak volá akútny opuch hrtana spôsobujúci problém s dýchaním. Pozerať sa na takéto dieťa uprostred noci nie je veru žiaden super pocit.

A dalo by sa pokračovať. No nechcem tu podávať zdravotné anamnézy.

Stručne povedané, treba sa pripraviť, že vždy sa udejú veci, na ktoré nie ste pripravení. Ihriská, výlety, koníčky, krúžky, adaptácie v škôlke, keď ten, čo je doma nezávislý superman, v šatni plače každé ráno a dieťa naoko viac pripútané vám zamáva a „nema problema“.

Kiahne týždeň po nástupe do práce z materskej dovolenky, vši deň pred odchodom do tábora, vyberanie mandlí mesiac pred ďalším pôrodom, stratené náušnice, vybité zuby, zatĺkanie poznámok, požičiavanie si peňazí, dieťa stratené na kúpalisku....

Kamaráti v puberte, výber školy, partnera (to ešte nepoznám z vlastnej skúsenosti, len z pozorovania), keď sa zdá, že deti majú vždy o všetkom inú predstavu než rodičia. Asi nie je ľahké nechať ich byť samými sebou a pritom ich stále rovnako ľúbiť. Zranenia bolia najviac od najbližších a tak ako my ich spôsobujeme deťom nedokonalou výchovou nami, nedokonalými ľuďmi, iste ich utŕžime aj my od nich.

Takéto úvahy ma prepadli dnes v noci, keď som zas raz riešila nočný plač nášho najmenšieho a zvláštne problémy s dýchaním. Bez chladnej hlavy mojej polovičky, s ktorou to predsa ide ľahšie, a mimo dosahu detskej pohotovosti. Prepadla som panike, a s hanbou musím priznať, že šlo len o zatekajúce hlieny. Čo mi, deti moje, ešte pripravíte?

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Súd rozhodol proti Mayovej. Brexit musí schváliť parlament

Odchod Británie z Európskej únie musí odsúhlasiť parlament.

DOMOV

Gašpar podporil konšpirácie, vyvolal pochybnosti o šéfovi polície

Podpis pod vyhlásením by mal Gašpar podľa Kisku vysvetliť.

DOMOV

Lietadlá stáli milióny, no ministri lietajú linkami

Kaliňák hovorí, že každý má slobodný výber, ako bude cestovať.


Už ste čítali?