Ako drevo v lese či „ohýbaj ma, mamko“?

Autor: Maria Vadilova | 30.8.2012 o 14:32 | Karma článku: 10,95 | Prečítané:  465x

Práve som si vypočula prejav o potrebe konfliktu pre pokrok, pracovný úspech, vedu, zlepšenie vzťahov... A teda aj o nutnosti prekonať strach z neho a nevyhýbať sa mu. Posledných pár dní som si všímala túto neschopnosť vojsť do konfliktu u niektorých svojich priateľov, a to v špecifickej situácii - v rodičovstve. Ja sama sa konfliktom dosť vyhýbam a tie s deťmi, ktoré sú výchovne nutné, sú pre mňa naozaj nutné zlo, ale pozorujem, že aj ľudia, mne rôzne blízki, ktorí sú excelentní v polemikách na rôzne témy s dospelými, sa svojim deťom postaviť boja.

Vlastne ťažko povedať, či sa boja, možno je to uvedomelý výchovný štýl, ktorý má zabezpečiť nerušený rozvoj vodcovskej osobnosti, no mne príde dosť nešťastný. Voči dieťaťu i voči okoliu. A to som si myslela, že o potrebe hraníc už počuli azda všetci. No práve preto, že sama nemám rada, keď sa niekto priveľmi vyjadruje k mojej výchove, o tom s nimi nehovorím, alebo len veľmi opatrne.

Padám však do kolien, keď počujem vyjadrenia typu: „Tebe sa malý dá pripútať do autosedačky? Náš nikdy nechce byť pripútaný.“ „Moja dcéra nenosí prilbu, keď sa bicykluje, vraj ju tlačí.“

„Kľudne si rozbi hlavu a dostaň otras mozgu, stále lepšie, ako by si mi tu mal 5 minút kvíkať“ alebo „Zapneme sandálku, aby to bolo na preliezke bezpečnejšie, áno? Nie? Dobre, utekaj a padni na hubu,“ počujem v takom pasívnom postoji ja. „Ty sa chceš hrať na počítači ďalšiu hodinu? Dobre, kľudne si ďalej kaz očká a zamoruj psychiku bojovými hrami.“ - „Tebe sa ešte nechce spinkať? OK, môžeme sa hrať s vláčikmi do polnoci a jesť pri tom pukance, nemusím vidieť ani ten dnešný film.“ - „Že už zatvorili cukráreň? No to by som sa pozrela, keď má môj malý chuť na krémeš! Snáď mu nemám povedať, že dnes ho už nedostane?“ – a už sa matka háda s predavačkou, ktorá po celodennej šichte ešte umýva dlážku. A miláčik sa zas upevní v pocite, že je stredom vesmíru. No raz z toho bude musieť vytriezvieť.

Paradoxne, tí rodičia, ktorí si chcú takto život zľahčiť a nestavajú sa dieťaťu na odpor, si ho viac skomplikujú. Dieťa ich preháňa, sekíruje, vynucuje si nepríjemným spôsobom svoje, kazí im plány a obmedzuje aj zaslúžené chvíle oddychu. Snáď aspoň ich únava a pohodlnosť bude časom impulzom k tomu, aby začali - síce zas živelne, ale predsa - dávať dieťaťu nejaké hranice. I keď ani to nie je isté, vždy je totiž po ruke niekto, kto ich zastúpi a pomôže im niesť bremeno „výchovy“.

Za touto pasivitou však nie je spravidla iba snaha vyhnúť sa konfliktu a panika z reakcie dieťaťa, ale často vedomé a nadmerné úsilie upratať akýkoľvek kamienok dieťaťu z cesty, uchrániť ho aj pred tou najmenšou frustráciou. Aj za cenu, že všetci prítomní (trebárs aj deti niekoho iného) si pre blaho môjho dieťaťa násilie na svojej vôli urobiť musia.

Podotýkam, že ani ja nie som čítankový rodič a nepostupujem vždy dôsledne a zásadovo (A zožínam aj patričné trpké ovocie.) Napríklad ráno čo ráno púšťam najmladšiemu tú istú rozprávku, aby som zabezpečila ticho v byte pre ostatné spiace deti, a radšej sa malému tyranovi, ktorý tvrdošijne ukazuje na počítač 5 minút po zobudení, nestaviam do opozície. Podobne na návšteve nebojujem za každú cenu, aby moja dcéra zjedla nenávidenú mrkvu, a v obchode opakujem odporúčané striktné NIE na čokoľvek, čo si dieťa zmyslí, tiež podľa stavu nálady a peňaženky ( a počtu bojov, ktoré som už v ten deň s dotyčným absolvovala).

Konflikty okolo jedla sú samostatná kapitola. Každý môže niečo neobľubovať a chute sa aj vekom menia, no ponúknuť pohotovo horalku namiesto nezjedenej hrachovej kaše, či dať vreckové so slovami: „Cestou zo školy si niečo kúp v mekáči!“ len podporuje prieberčivosť a plní kôš v školských jedálňach. A tak počúvam, ako „ten môj musí mať ku každému jedlu majonézu“ alebo „mne zje polievku iba s párkom“ či „naša maslo neje, iba kakaovú nátierku“. A usmievam sa.

Ako sa dá takto dôsledne vyhovieť dvom deťom súčasne, to som ešte v tej svojej staromódnej autoritatívnej hlave nevybádala. Asi nebyť naraz s oboma deťmi, lebo inak sa rodič vystaví výčitkám svedomia, že svojmu potomkovi odmietol splniť želanie. Jeden chce ísť na ihrisko, druhý doma kresliť. Jeden chce zostať na kupku, druhý reve, že chce ísť domov. Žiaľ, pozorujem, že mamy v tom prípade majú svojho miláčika a druhé (podotýkam, nemusí byť druhé poradím) dieťa, na ktoré nie sú až také precitlivené, a to sa prispôsobiť musí. Netušiac, že tak od svojej mamy vlastne neplánovane dostalo do života viac.

Áno, necháme so sebou kývať v rôznej miere všetci, problém však nastáva, keď sa tieto výsledky rôznorodých výchov stretnú v škole či v inom kolektíve a dieťa naučené vždy mať po vôli pokračuje vo svojom terore na spolužiakoch či iných autoritách, kde sa mu darí podľa toho, ako je druhá strana ochotná do konfliktu ísť či neísť. A sme zas pri tom. Každej veľkej vode sa raz musí postaviť hať. Inak má ničivé následky.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Jar predsedu Fica. Objavil protislovenskú prostitúciu (Schutzov týždeň)

Putinovi hrajú všetky karty. Trump, Fillon a teraz dohoda OPEC o zmrazenej ťažbe. Ešteže toho Kariakina zrušil Carlsen.

EKONOMIKA

Švédsko chce ako prvá krajina zrušiť hotovosť. Čo to prinesie?

Digitálna mena prináša podľa ekonómov niekoľko výhod.


Už ste čítali?