Maria Vadilova
Milosrdní a či pokryteckí?
Niekedy čakáme od druhých veľa. Niekedy aj to, čo nám nemôžu dať, lebo to nemajú. Alebo nechcú dať. Majú to rezervované len pre niekoho.
Život to zariadil nateraz tak, že čím viac rozmýšľam, tým menej píšem...Keď už nebude čas ani rozmýšľať, nech aspoň žiť je čas... Zoznam autorových rubrík: Zdravie, Deti, Súkromné, Nezaradené
Niekedy čakáme od druhých veľa. Niekedy aj to, čo nám nemôžu dať, lebo to nemajú. Alebo nechcú dať. Majú to rezervované len pre niekoho.
Stojím na zastávke, kalamitný deň, zrazu počujem otázku: Mohol by mi niekto pomôcť a dať mi 50 centov? Všetci mlčíme a hľadíme kade tade. Žena priemerne dobre oblečená, čakajúca s lístkom v ruke, prelepeným okom, asi ide od lekára, nepovie nič. Uspokojí sa s nulovou odozvou a ďalej sa tvári, že ako my ostatní čaká na autobus. Žeby skrytá kamera? Len aby konečne prišiel a prerušil to trápne ticho. Premýšľam, že už za tú odvahu takto do pléna položiť podobnú otázku by si ich zaslúžila.
Tri minúty, keď žena čaká výsledok na tehotenskom teste. Nekonečnosť. Nekonečne dlhé chvíle. Očakávanie, strach, obavy, nedočkavosť. Intenzita emócií určuje rýchlosť plynutia času.
Bola som svedkom dosť napätej situácie, aspoň pre mňa, a myslím, že aj pre hlavných aktérov. Na plote školského dvora (lebo brána je dlhšie zvesená, asi neplnila svoj účel) pribudol pred časom veľký nápis aj s patričnou značkou Zákaz vstupu so psom. Je asi až taký veľký, že ho niektorí nešťastnou náhodou prehliadnu a dovedú svojich štvornohých miláčikov do školy, keď si z nej idú vyzdvihnúť tých dvojnohých.
Tak som sa jedného dňa zamyslela, ako ma asi vidia deti. Čo sa deje v ich hlavách, keď im okolo nich lietajú moje pokyny, reakcie, a hlavne, keď na ne nemám čas. Paradoxne pre niečo, čo robím...pre ne. Za koho ma pokladajú, čo by asi napísali v slohovej práci, akú som aj ja kedysi písala o svojom otcovi. O tom som pôvodne chcela písať. No vyšlo to trochu inak. Ako sa asi vidím ja...