Už neodtlačíš prst do prachu na svojom opotrebovanom rádiu, čo som ti kúpila pred 15 rokmi na Vianoce. V kúte stojí palica, ktorou si sa podopieral pri chôdzi. Nemá pána, stojí tam nepotrebná.Za zavretými dverami už nemôžeme tušiť tvoju tichú prítomnosť, izba zostala prázdna.Na obraze z Fatimy, ktorý celé moje detstvo visel v našej kuchyni a presťahoval sa sem s tebou, visí obdratý ruženec.Ležíš v truhle odovzdane, tak ako si znášal chorobu a nevládnosť posledných rokov.Tvoje láskavé črty tváre sa už na mňa neusmejú -
Dotkla som sa tej studenej hmoty, ktorá sa podobala na toho, ktorému som sedávala na kolenách a ktorý sa pre mňa namáhal a obetoval, a nebol to on. Duša, ktorá tam dovtedy sídlila, je už niekde inde. Odpútala sa, prestalo pre ňu byť dôležité všetko, čo riešime my pozemšťania. Dopísaná kapitola, nie kniha. Verím tomu.
Lebo život je pes. Nevyberiete si, kde a komu sa narodíte, ani kedy a ako zomriete. Na to medzi tým vraj máte nejaký vplyv, ale značne obmedzený slobodou iných, ktorí bojujú s vami o prežitie na tom istom kúsku sveta.
Pád do ničoty alebo prechod do večnosti, nech sa to nazve akokoľvek, musíte si to odskákať sami. Neprežije to s vami ani ten najmilovanejší a najláskavejší rodič, dieťa, sused, ani jednovaječné dvojča, ba ani spoločník v hromadnej samovražde.
Na druhý deň ráno všetci, čo zostali, sa zas musia naraňajkovať, kúpia si noviny a prečítajú si, čo sa deje na druhej strane planéty, idú do práce alebo pozerajú televízor. Iní budú kmitať okolo rodinných príslušníkov, ktorí zostali, ďalej kričia, prosia, smejú sa, chatujú, páchajú hriechy, proste žijú.
Žijú so stratou, s bolestnou spomienkou, ale týka sa ich ďalej všetko, čo je na tejto strane života, a ďalej netušia, kam sa podeli tí, ktorí vydýchli naposledy. Derú ďalej topánky, pojedajú nezdravé veci a dúfajú, že ich obíde nejaký zákerný koniec. Ale vždy to bude koniec, nech je akýkoľvek a kedykoľvek.
V sekunde nás prestane zaujímať čistota ovzdušia, hladina cholesterolu v krvi aj vývoj ekonomiky. Naše telo vypne, začne sa rozpadať alebo zhorí a my? Kam sa podejeme my? Kam sa odoberie naša osobnosť, naša duša, naše myšlienky? Prestanú existovať? Keby som neverila, že sa len tak nevyparia, asi by som nevedela žiť. Každopádne ma aj tak desí tá nevedomosť, ako sa to stane. Aké to bude, ako to budem cítiť, vnímať, čo nastane....
A tak môžeme len závidieť tým, ktorí to majú za sebou... Neplačte nado mnou, ale sami nad sebou...
