Spomínam, ako som si ju vychutnala v tichu zabudnutej dedinky vlani na Nový rok, vybláznila deti na guľovačke, prvý raz od detstva stavala snehuliaka, a dnes som našla jej čaro aj v meste, na sídlisku.
Nedotýkajú sa ma ťažkosti šoférov, nemusm zametať primrznutý sneh z predného skla auta, ani odpratávať sneh z odvora. Môžem sa len tešiť a pozerať na svet cez "biele okuliare".
Neútulné ulice a nevábne trávniky sú pod snehom a mne sa chce len tak sa dotýkať tej čistej milosrdnej prikrývky. Aj malý kričí - Vau! na zasnežené kríky, ktoré sa klátia pod ťarchou, poslušne kráča tým istým smerom, čo ja, a spomína na guľovačku. Chce sa mi zostať vonku, lebo sneh aj tmu prežaruje zvláštnym svetlom. Hľadím na rozžiarenú ulicu ešte spod prikrývky, a nechce sa mi ani zatvoriť oči a zaspať.