Kedy by som najradšej schovala hlavu pod lavicu...

Autor: Maria Vadilova | 25.1.2013 o 13:31 | (upravené 25.1.2013 o 13:36) Karma článku: 9,06 | Prečítané:  667x

Stojím na zastávke, kalamitný deň, zrazu počujem otázku: Mohol by mi niekto pomôcť a dať mi 50 centov? Všetci mlčíme a hľadíme kade tade. Žena priemerne dobre oblečená, čakajúca s lístkom v ruke, prelepeným okom, asi ide od lekára, nepovie nič. Uspokojí sa s nulovou odozvou a ďalej sa tvári, že ako my ostatní čaká na autobus. Žeby skrytá kamera? Len aby konečne prišiel a prerušil to trápne ticho. Premýšľam, že už za tú odvahu takto do pléna položiť podobnú otázku by si ich zaslúžila.

 

 

 

Kdesi som čítala, že človek by mal reagovať spontánne, inštinktívne. Lebo keď začne priveľa rozmýšľať, vždy sa nájde dôvod neurobiť dobro.

Chvíľu predtým som sa hrabala v snehu, lebo mi doň z automatu vypadla dvadsaťcentovka. Dala som si tú námahu, lebo 20 centov nepovažujem za dvadsať halierov. A tak sa cítim oprávnene skúpa, veď 50 centov je dosť peňazí...ale zas, ani lístok na MHD za ne nekúpiš... Mám doma štyri deti, idem od zubára, kde som tiež nezaplatila málo, kto mne len tak dá centy či eurá? Utvrdzujem sa v oprávnenosti svojej lakomosti.

Ale čo ak tie centy potrebuje? Sú všelijaké situácie. Včera som bola s 30 v obchode márne hľadať nejaký malý nápoj a rovnako márne som lovila po ostatných vreckách, keďže peňaženka zostala nechtiac doma a smädné dieťa tlačilo a naliehalo, že už od smädu umiera. Tiež by mi bolo bodlo nájsť len tak 50 centov na chodníku...

Žena začala konverzovať o počasí s ľuďmi tlačiacimi sa pod strieškou zastávky, lebo nepríjemne fúkalo a cesty boli stále nezjazdné... Žiaden problém. Nedáte, nedáte.

Môj vnútorný monológ (či dialóg) však pokračoval. ...A splácame hypotéku, som roky na materskej, nie, nemohla som jej dať ani fuka. Okrádala by som vlastné deti. No koľkokrát hodím v obchode do košíka kopec sladkostí... ona možno potrebuje na chlieb... alebo na pivo? Dokelu, prečo tu stále musím stáť a bojovať s pochybnosťami? Ľudí treba naučiť postarať sa o seba, nie im len tak hádzať do klobúka. Naučiť ich loviť ryby. Založiť oheň.

Jediné, čo mi nesedelo, že tá žena citovo nevydierala, nevymýšľala príbehy o prepustení z nemocnice a stratenej peňaženke, len stručne požiadala o pomoc. V tom bol pes zakopaný. Museli sme sa všetci cítiť ako tí, čo odmietli pomôcť. A nepríjemnejšie sa cítim, asi len keď slovenskí diváci namiesto aplauzu na koncerte či v divadle hromadne odchádzajú do šatne, aby tam boli prví...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Land Rover z Nitry budú rozvážať Nemci, slovenské Cargo v súťaži neuspelo

Štátny nákladný prepravca rokuje s Deutsche Bahn Cargo o subdodávkach na slovenskom a českom úseku.

PLUS

Mnohí mlčia, on nie. Služba vlasti z neho spravila lovca ľudí

Tóth tvrdí, že si z vojenčiny priniesol domov traumu.

EKONOMIKA

Slovenka hľadá startupy v Keni či Vietname

Naša predstava o treťom svete je mylná.


Už ste čítali?